O tom ako sa správne trávi nedeľa

Autor: Klára Behúňová | 27.10.2013 o 21:06 | (upravené 27.10.2013 o 21:49) Karma článku: 7,89 | Prečítané:  675x

Osprchovaná, v pyžame, s teplým kakaom vedľa postele som si po celom dni vyčerpaná ľahla, a zapla notebook. Hrá mi Guantanamera a cítim pohodu. Nielem okolo, ale aj v duši. Ako už dlho nie. Opäť sa mi potvrdilo, že nech je akokoľvek zle, nikdy nie je tak zle, aby nebolo možné požiadať o pomoc najbližších. Dnes najväčšia vďaka patrí mojej mame.

Ráno som vstala a po relatívne najhoršom včerajšku v mojom živote, som ešte stále cítila opuchnuté oči, prázdno v žalúdku a trasenie rúk. Dala som si kávu. Chodila som nenamaľovaná a v teplákoch s neumytými vlasmi celé tri hodiny, kým sa ma mamina nespýtala čo mi je. Kázala mi totiž povešať prádlo, no keď videla že sa podopieram o stoličku a idem odpadnúť, posadila ma a začala počúvať. Keď som jej všetko pomedzi plač a krik povedala, uľavilo sa mi ako nikdy. Stačilo jedno objatie, pár nežných a úprimných slov a zaručených rád na moje problémy a všetko sa utriaslo. Svet sa zdal krajší. Problémy menšie. Vonku teplejšie. A moja hrča v hrudi menšia.

Dala mi do ruky knihu od Louise Hayovej o pozitívnom prístupe k životu. Prelistovala som pár strán, no môj prvý pocit bol zvláštny, zdalo sa mi neuveriteľné a čudné, že je možné, aby sa život dal ovládať našimi myšlienkami. Keď mi mamina povedala, v čom všetkom jej to pomohlo, prečítala som si pár strán a chytilo ma to tak, že som pri mätovom čaji prečítala polovicu knihy a začala som chápať svet inak. Viem že to možno bude znieť hlúpo, no vzala som si papier a napísala som si pár bodov a hesiel na ktoré sa oddnes pozriem každé ráno. Celý deň som ich mala pred očami a začala som ich vnímať inak, ako keď som sa prvýkrát na ne pozrela. Pár z hlavných hesiel ako "miluj svoj život a samého seba" alebo "všade kam prídeš, môžeš násjť lásku" alebo "všetko čo skončí, nech je to akokoľvek dobré, nám otvára priestor k niečomu novému" boli pre mňa asi najvýźnamnejšie. Začala som svoje problémy chápať cez to najpozitívnejšie čo som v nich videla. Áno, je to rozporuplné a divné, hľadať v problémoch pozitíva, no skúsila som to. Pár, aj keď nie úplne super, som ich tam našla. Sústredila som sa na ne. Snažila som sa.

Teraz viem, že moje problémy tým vyriešené niesú, a ani tak skoro nebudú, a strašne ma to štve, ale budem sa na ne pozerať inak. Aj napriek tomu že sú tu, že ich mám a že bude dlho trvať kým sa to zmení, som v duševnej pohode. Myslím, že to je základ každého úspechu. V čomkoľvek.

Pri krájaní papriky do šalátu, ktorá bola mimichodm štipľavá a doteraz ma z nej bolia prsty, som premýšľala nad všetkým čo sa mi v živote stalo. Áno nie je toho až tak moc, vzhľadom na to že mám 18 rokov a všetko mám pred sebou, ale aj ja som zažila veci ktoré ma niekam posunuli a niečo mi dali. Premýšľala som nad sebou a nad svojim novým ja. Pri tej príležitosti som si vymyslela farbenie vlasov. Večer mi to sestra spravila, strašne som sa na to tešila, no keď som si vlasy rozbalila z alobalu, zbadala som že žiadna zmena nenastala. Keď som sa pozrela čo som si dala vlastne na hlavu, zistila som, že hodinu a pol som mala na hlave kondicionér. A tak chcem čo najskôr zaspať, aby som si to ráno spravila, tentokrát farbou. Áno, som úplne blbá. Ale myšlienky mi lietali úplne niekde inde.

Celý dnešný deň som strávila so svojou rodinou tak, ako už dlho nie. Pomáhala som mamine, hrala som sa s malým, pila som čaj, robili sme bryndzové halušky, smiali sme sa, poplakala som si, FARBILA som si vlasy, pozerali sme telku, sedeli sme pred domom na slniečku a keď som sa tak započúvala do šumu rozhovorov medzi všetkými čo boli doma, uvedomila som si že som šťastná. Šťastná aj napriek tomu všetkému čo sa teraz deje. Šťastná pretože viem že keď prídem domov, budem tu, s nimi, budeme spolu, bude nám dobre. Tak ako dnes. Tak ako stále, len som si to nevšímala a neuvedomovala tak ako dnes. Keď som bola "nútená".

Chcem tým všetkým povedať, že to, ako mi dnes pomohla (ne)obyčajná nedeľa s ľuďmi ktorých milujem, je niečo čomu som neverila. Takto sa má tráviť každá jedna nedeľa. S rodinou, doma, v pohode a v láske. Nič nie je drahšie a krajšie ako tento pocit. Nepíšem to preto lebo vedľa mám knihu "Miluj svoj život" ani preto že kakao ma príjemne zahrialo na žalúdku, ale preto, že som dnes opäť pochopila že je to tak. A ja ďakujem životu za všetko zlé čo sa stalo, pretože aj to je brána k niečomu novému. A ak aj nie k novému, tak k uvedomeniu si toho, kým sme a prečo sme tu. A ja som tu pre nich. Pre moju rodinu. A nikomu a ničomu už nedovolím, aby ma dostal tam, kde som sa topila posledné dni. V sračkách. Vulgarizmy by som si mohla odpustiť, ale je to jednoducho tak a inak to povedať neviem, cítim to tak.

Ďakujem všetkým, ktorí sa dočítali až sem, a ďakujem všetkému čo sa stalo, že som mohla opäť zistiť, že na nič sa nedá spoľahnúť viac, ako na miesto, kde je náš domov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?