Pod vplyvom Aspirinu, spomienok a vône praženice

Autor: Klára Behúňová | 2.12.2013 o 10:07 | (upravené 2.12.2013 o 10:44) Karma článku: 10,50 | Prečítané:  248x

Je ráno. Je pondelok. Je po stužkovej. Sedím doma a vzhľadom na to že nemám hlas a upchatý nos mi komplikuje akékoľvek činnosti spojené s normálnym chodom dňa, som ostala radšej doma. Aj keď sme dnes mali podávať ruky po celej škole a chcela som si vychutnať tortu, je to takto lepšie. Asi. Ale chcela som o inom...

Situácia okolo mňa mi dosť komplikuje správny smer myšlienok prúdiacich cez klávesnicu, sem do tohto článku. Keďže telka "vrieska" na celý byt, napokon ako vždy, a zároveň aj rozprávka na počítači, nedá sa tu existovať. Idem si po sluchatka nech sa aspoň na chvíľku ponorím do mojich predstáv. Alebo skôr spomienok. Alebo tak nejak dokopy.

Včera som bola celý deň statočne hore, aj napriek tomu že som prišla domov o piatej ráno a vstala som už o pol desiatej. Samozrejme že som bola unavená, no nejak som to aspoň sčasti úspešne zvládla. O piatej, podvečer,  to na mňa tak spadlo, že som zaspala a len o pol jedenástej som sa šla napiť, ľahla som si naspäť a spala som ďalej. Do rána. Ako v bavlnke. Ráno, úplne maximálne oddýchnutá som sa ešte k tomu všetkému, ako bonus, zobudila na vôňu praženice. Napriek tomu, že mám takú nádchu že necítim ani chuť jedál ktoré si vložím do úst, voňala tak silno, že ma zobudila. Milujem také rána a toto bolo jedno z nich. Ale aby to zas nebolo až tak strašne super, v mojom prípade sa to stať nemôže, tak som zas raz, opäť, nevedela povedať ani slovo. Samozrejme že nemám hlas. Ale to mi až tak nevadí, keby ma tak neškrabalo v hrdle, pokojne to prežijem. Veď napokon, píšem sem. Asi práve preto. Vlastne chcela som už včera, len ako ste si už prečítali, nestihla som. Spala som.

Dala som si Aspirin, môj milovaný mätový čaj a praženičku, ktorej chuť som až tak moc necítila, s čerstvým rožkom. Až dnes ráno, pri cigarete, za ktorú by som si zaslúžila riadny kopanec, vzhľadom na to aká som chorá, som mala čas konečne si uvedomiť jednu vec. Už mám po tom. Po mojom vysnívanom večeri. Po mojej stužkovej. Prvej a poslednej. Pravdou je, že prvé dve hodiny, mi aj napriek státia v šatách na tom istom mieste bez prestávky, ušli ako desať minút. Všetko bolo krásne. Všetko bolo dokonalé. Potom, počas programu som si dala pohár vína. Po všetkom oficiálnom som si už pustila do žíl, a vlastne mi z toho vína bolo tak príjemne, že nejak ani neviem, ako ubehlo tých 5 hodín od polnoci. Mám zopár momentov ktoré mi pripadali ako 10 minút, nie je predsa možné aby to trvalo 5 hodín. Či ? Nechcem týmto všetkým samozrejme povedať  že som bola tak opitá že mám okno. Chcem tým povedať, že bolo všetko absolútne tak dokonalé, že som nemala ani čas zastaviť sa, a povedať si, sama pre seba, som tu, som šťastná. Lebo som to prežívala. To šťastie. Až tak intenzívne ma pohltilo do svojho nezastaviteľného rýchleho prúdu udalostí, že ľutujem len jednu vec. Vec, ktorú by som v prípade vrátenia času určite spravila. Bola by to 5 minútová maličkosť. Zastavila by som sa nachvíľku, vzala si stoličku, sadla by som si a ako divák by som sa zapozerala na všetko čo sa deje. Aby som mala šancu na všetko sa pozrieť, a uvedomiť si, že sa to deje. Že to je už tu. Lebo v skutočnosti som stále niečo robila a ani neviem ako rýchlo to celé ubehlo. A to je mi ľúto. Asi najviac si pamätám moment, keď som už dostatočne uvoľnená vínom, začala spomínať a plakať. Ale to sem teraz nejdem motať.

Chcela som tým všetkým povedať jednu vec. Na tomto svete, je jedna zásadná a nemenná pravda. A to, že chvíle starostí a nudy a vlečú ako celá večnosť. No keď ste šťastní, ani si neuvedomíte, ako rýchlo všetko zbehne. Preto, mám aj ja ponaučenie do života, ktoré neviem či sa bude dať uplatniť, ale budem sa snažiť na to aspoň myslieť. Je to to, že je potrebné, aspoň pre mňa, aj v tých úžasných životných situáciách nachvíľku zastaviť, a aspoň poďakovať. Niekto ďakuje Bohu, niekto ďakuje sebe. Ja ďakujem všetkým nadpozemským silám, že všetko spravili tak, ako sa to stalo. Že to zariadili. Že to dovolili. Že sa to vôbec stalo.

Ale aj ja som len človek, ako každý jeden z nás a viem, že toto je jedna zo základných ľudských vlastnosti. V čase nešťastia nad tým problémom premýšlate, a vôbec nepostupujete takým rýchlym tempom. Skôr sa zamýšľate nad tým, kto a čo za to môže a ako dlho to trvá. Toto isté by sme mali robiť aj vo chvíľach šťastných. Nie všetko šťastie a pohodu brať s takou samozrejmosťou že nám rýchlo odíde. Robte to. Pokúsme sa spolu. A majte krásny deň :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?