Ďakujem že som nevyrastala v tejto dobe !

Autor: Klára Behúňová | 9.12.2013 o 21:26 | (upravené 9.12.2013 o 21:53) Karma článku: 7,52 | Prečítané:  921x

Dnes som tak sledovala môjho maličkého, štvorročného brata ako si pozerá na notebooku videá na youtube. Šikovne si vie sám prepínať medzi videami rozprávky. Transformerov. Uvedomila som si, ako vie šikovne narábať s technikou, na ktorú som sa ja pozerala s otvorenou "hubou" ešte pomaly pred piatimi rokmi. Potom odišiel od stola a zobral si SVOJ tablet. Povedal, že musí mať tablet. Že ho má aj Borisko v škôlke a hráva tam hry. Začala som si prezerať svoje fotky z detstva a uvedomila som si jednu vec.

Viem že mám 18 rokov a v podstate toto sentimentálne spomínanie by som mala ešte nechať tak. Ale aj tak. Bože, veď som bola tak strašne šťastná z maličkostí. Z úplne jednoduchých a krásnych vecí, ktoré mi ponúkal každý nový deň.

Pamätám si, aká som bola šťastná, keď som si mohla doma maľovať temperkami. Milovala som ich vôňu. Alebo ako som sa hrávala s bábikami, a keď mi mamina dala do kočíka jednu z nich, hrdo som s malým kočiarikom kráčala po ulici. Hrala som sa na mamu. Vonku sme skákali cez gumu alebo sme sa hrali na schovávačku. Alebo aká som len bola šťastná keď som dostala nové kriedy !  Milovala som Meno Mesto Zviera Vec. Hrávali sme sa v piesku, stavali pasce na myši, hľadali dážďovky. Alebo v lete, chytala som si lienky do krabičky a chcela som ich chovať. Každú nedeľu ráno som pozerala Kakao. Tešila som sa z krásnych typických slovenských rozprávok. Stavala som si domčeky z krabice. Zbierala som papieriky z obrázkami a vymieňala si ich v škole za lepšie. Zbierala som nálepky. Zbierala som servítky. Hrala som sa na učiteľku. Na princeznú. Stavali sme si bunkre a hrali sme sa že tam bývame. Vchod doň bol pod podmienkou, že dotyčný vedel heslo.  Prišla som domov, po celom dni strávenom behaním po vonku, doma čakal teplý koláč, čaj a pyžamo. Sadla som si k rozprávke. V knižke. Nie k telke. Pred spaním kakauko a pusa na dobrú noc. Nemala som mobil, počítač, tablet. Keď som mala 11, dostala som tamagotchi. Elektronické zvieratko ktoré som pravidelne kŕmila a to už bolo niečo ! Milovala som svoje plyšáky a stále som mala pocit, že keď odídem z izby, ožijú....mohla by som spomínať ešte milión hier a okamihov, na ktorých sa dnes smejem a spomínam na ne s láskou...

A to všetko preto, lebo keď sa pozriem na dnešné facebookové deti, plné očakávania kedy si budú môcť zapnúť počítač, je mi to ľúto. Je mi ľúto že už ani moje deti nezažijú to čo ja. Dnešné deti to vlastne ani nechcú. Lebo to nepoznajú. Lebo všade na nich vykúka moderný a vlastne skazený svet. Bez tradičných hodnôt. Bez prirodzeného šťastia. Bez ľudského kontaktu. Bez šťastia zo salónky. Zo šumienky. Z pocitu, že s dvadsiatimi korunami v maličkej peňaženke si môžem kúpiť celý svet. Možno aj keby sme všetci chceli, aj tak sa to nepodarí. Lebo všetko krásne, je dnes už zničené. Áno, hovorím skepticky a smutne. No to čo vidím, je len jasným príkladom toho, že som asi z poslednej šťastnej generácie "nemoderných" detí.

A ja za to naozaj, naozaj veľmi ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?