Sám v dave

Autor: Klára Behúňová | 6.1.2014 o 16:30 | (upravené 6.1.2014 o 16:52) Karma článku: 6,79 | Prečítané:  219x

Silvester. Tisícky ľudí okolo. Smiech, šampanské, ohňostroje, dobrá nálada a sem tam nejaké tie obete večera nezvládajúce to rýchle tempo ostatných. Niektorí stáli v objatí a zamilovane pozreli raz na svoju lásku, raz na novoročnú Bratislavu. Niektorí s rodinou, s malými deťmi ktorým v očiach každú chvíľu zažiarili iskričky šťastia z prskaviek. Všetci zabudli na hnev, smútok, málo peňazí, či plné brucho koláčov a zemiakového šalátu. Všetci sa sústredili len na to. A čakali. Spolu. Pozerala som okolo, stojac na múriku a čakajúc ako ostatní okolo, no potom som zbadala jeho. Muža. Mohol mať tak 25...

Bola som so svojou láskou, mrzli mi dlane a štípali ma líca zo zimy a z vetra. V ruke som zvierala fľašu šampanského a v druhej cigaretu. Nemohla som spustiť oči z toho muža. Bol sám. Sedel v tureckom sede, a ten silný vietor mu rozfúkaval polodlhé vlasy, asi tak poplecia a tak si stále musel naprávať čiapku. Obyčajnú čiernu. Mal tak strašne tenkú bundu, že som si vedela úplne predstaviť aká veľká zima mu musela byť. Pozeral so smútkom v očiach okolo seba, na ľudí posilnených šťastím a alkoholom. A ja som dostala akútny pocit nejak mu pomôcť, nejak ho potešiť. Neurobila som to. Dodnes neviem prečo, asi som sa bála svojich pomaly tlačiacich sa sĺz z očí pri pohľade na neho. "Láska, pozri sa na neho, on je tu tak sám..pozri aký je smutný". "Možno mu to tak vyhovuje..." znela odpoveď. Na chvíľu som sa uspokojila s touto variantou no stále mi pohľad behal k tej kôpke nešťastia a smútku čo sedela stále bližšie k nám. Ľudia ho preskakovali, zakopávali sem tam o jeho nohy a občas sa musel sám posunúť na iné miesto aby nezavadzal. Sledoval hodiny na Martinskom kostole a kontroloval čas aj na tých svojich. So svietiacim displejom. Modrým. Odbila polnoc. Všetci si začali želať všetko dobré, obijímať sa, bozkávať, tešiť z ohňostroja. Všetci boli šťastní. Aspoň pre ten okamih. Poobzerala som sa okolo seba na ostatných a keď som zbadala prázdne miesto po ňom ktoré tam ostalo, prišlo mi to ľúto. Možno bezdôvodne. Možno nie. Neviem.

Píšem to sem, ako nejakú spoveď. Neviem. Možno to bol obyčajný človek ktorý chcel byť sám, možno ho partia čakala dole na námestí, možno len na niekoho čakal. No pohľad na neho ma zasiahol natoľko, že dodnes neviem predýchať ten pocit ktorý som pri ňom mala...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?