Sprievodca sushi - barom

Autor: Klára Behúňová | 11.1.2014 o 22:40 | (upravené 12.1.2014 o 11:07) Karma článku: 5,83 | Prečítané:  429x

"Poďme na sushi" znela požiadavka. "Dobre" znela odpoveď. A tak sme šli. Ja, s mojou drahou polovičkou, sme sadli dnes o dvanástej do auta a vydali sme sa na cestu do Žiliny. Vošli sme do japonskej reštaurácie a môj prvý dojem, bol okrem nadšenia, šťastia, zvedavosti, nedočkavosti a vzrušenia, tak trochu...nazvem ho zmiešaný. Nebol tam okrem čašníčky ( ktorú som si predstavovala ako japonku, no bola to nefalšovaná slovenka ktorá len nejak prešla testom a maturitou na hotelovke ) a nejakého pobehujúceho človiečika, absolútne nikto. Ani noha. My sme si sadli....

Do rúk sme dostali menu. Parádička, hovorím si, keď sa tak obzerám okolo seba. Atmosféra - taká normálna, reštauračná - ale tie maličkosti, ktoré ma obklopovali, ma ešte viac utužovali v tom, že budem milovať japonskú kuchyňu. Nevedela som sa dočkať, ako si paličkami ktoré boli na každom stole, budem vychutnávať to extravagantné jedlo. Všelijaké malé, veľké, stredné mištičky s ornatmentami a nejaké zvláštne biele keramické veci na stoloch, ktorých význam som nevedela rozlúštiť, dodávali čaro môjmu stále viac narastajúcemu nadšeniu. Jediná chyba ktorú som dovtedy postrehla bola, že moje očakávania ohľadom tej kľudnej japonskej hudby, ktorá mala slúžiť len ako regeneračný podmaz na moju dušu, boli nahradené hučajúcim rádiom. Ďalšia chyba sa stala vtedy, keď som otvorila to menu.

Nevedela som, nemala som ani poňatia, čo znamenali tie veci ktoré tam boli popísané. Nejak ma zachvátila panika a hovorila som si, že možno som si mala dopredu naštudovať čo chcem vlastne jesť. A hlavne ako. Panika odišla spolu s beznádejou presne vtedy, keď som našla záchranné koleso s nadpisom "sushi". Áno, jasné, bože Klára. Tak som si nejak vybrala jedlo so sympatickým názvom a očakávala som čo príde. Keď som jednym očkom pozrela na moju lásku, ako beznádejne pozerá do jedálneho lístka, z ktorého sme obaja poznali možno akurát tak slovko MENU, zachvátil ma ďalší prúd paniky. Keď som priam počula jeho myšlienky smerujúce k rezňu alebo bryndzovým haluškám, nebolo mi všetko jedno.

Potom nám čašníčka doniesla porcelánové košíčky s teplým vlhkým uteráčikom, úhľadne zrolovaným do presného valčeka. Panika opäť odišla. Aspoň pre ten moment. Doniesla predjedlo, dva maličké kúsky lososa. Na ňom bol čierny sezam. Zjedla som to, nie veľmi s radosťou, ale povedala som si, že ak to takto bude pokračovať tak sa možno dnes aj najem. Tieto dva malé ale súmerné kúsočky, boli položené na riasach. Naša dohoda s láskou predtým znela "ochutnáme všetko". A tak sme to ochutnali. Nanešťastie. Vtedy, presne v tom momente som nejak prestala veriť že stres odíde tak ako opäť prišiel. Skutočne, keby som vytiahla kúsok riasy spod kameňa v Chorvátsku, nevidela by som rozdiel. TOTO človeku jednoducho chutiť nemôže, tým som si takmer istá. Napila som sa "elixíru krásnej ženy"  (nejaký čaj) a spáchla ním dolu krkom celú tú zelenú hrôzu.

Potom prišlo hlavné jedlo. SUSHI, prekvapivo. Vyzeralo to krásne, hneď som to musela odfotiť, samozrejme. Nemusím asi nejak dlho opisovať, že prvý moment, keď som si to dala do úst, ma vystrašil a zneistil už úplne. Nejak som stále hľadala záchranu v prvotných šokoch a dúfala som že to bude počkračovať lepšie. Že moje chuťové poháriky sa spamätajú a ja si vychutnám toto skvelé jedlo. Nestalo sa tak. Môj odpor k prehltnutiu tej surovo bezchutnej vecičky, sa prehĺbil až príliš na to, aby ma niekto donútil ešte raz si to vložiť do úst.

Čašníčka k nám prišla, vcítená do kože "nováčikov" a začala nám radiť, ako to máme jesť, s čím a prečo. Chvíľku som ešte našla vzduchovú bublinu na záchranu niekde uprostred oceána, ale nejak som neverila že to dokážem. Možno som zbabelá, nesčítaná, možno som príliš veľká národniarka alebo obmedzenec. Ale jedno sústo mi bohate stačilo na to, aby som vedela, že bolo aj posledné.

Ostatné sme si dali zabaliť. Nie preto, že by sme si to chceli vychutnať doma, ale preto, aby sme celú našu rodinu "potešili" aspoň jednym sústom.

Po tom, ako sme prišli na návštevu k starej mame môjho drahého, a na tanieri som mala zemiaky, kurča a úžasnú plnku, som opäť pochopila, že jedlá našich starých mám a mám, sú najlepšie na svete aj bez toho, aby nám na tanieri svietilo tisíc farieb, či úhľadne spravených kúskov sushi rolky.

Na konci mojej sushi príručky, by som chcela povedať to najdôležitejšie. MILUJEM naše domáce jedlá, ktoré mi po dnešnej skúsenosti dokážu vyčarovať úsmev aj v ten najprejedenejší deň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?