Prekonala som depresiu. Dúfam že prvý a posledný raz.

Autor: Klára Behúňová | 2.2.2014 o 20:45 | (upravené 2.2.2014 o 21:42) Karma článku: 3,79 | Prečítané:  552x

Od Vianoc hovorím - už tu nevydržím, prosím, vezmite ma odtiaľto niekto preč ! A počujem len - Klára, to len preto lebo máš rada Bratislavu a tešíš sa na internát, za pol roka si tam, veď sa nič nedeje. Ale deje. A veľa. A ja som si vždy nahovorila to, čo som počula z okolia. Áno, veď načo stresujem. Veď to nič nie je. Mám tu priateľov, rodinu, domov, v podstate teda všetko čo človeka prirodzene robí šťastným. A ja si môj domov a rodinu či priateľov vážim. Ale prečo aj napriek tomu cítim ako mi sťahuje hruď pri krokoch cez námestie, v meste ktoré nenávidím, od kedy sme sa sem presťahovali ? Pred desiatimi rokmi. Vtedy to začalo.

Nejak som to celé prekonala, keď som prišla na strednú. Noví ľudia, nové prostredie, priatelia ktorých som tak strašne potrebovala a robili ma šťastnou. Pred dvomi rokmi, keď ma doma aj v škole začali brať ako "takmer dospelú" som začala rozvíjať a "tvarovať" svoju osobnosť. Možno to znie povrche a lacno, možno s nádychom puberty a priečenia sa proti spoločnosti - ale alkohol, cigarety, sex, párty takmer každý piatok v nejakom priemernom klube, kde bolo cítiť len spotených ľudí a hlasnú hudbu, ktorá podľa pásky išla každý piatok rovnako. Nemenne, dva roky. Bola to aj láska, tak krásna a nevinná, ktorú som našla v človeku, od ktorého by som to najmenej čakala. Áno to boli víkendy, ktoré sa dali čakať v mojom veku. Neviem, asi si tým každý musí prejsť, nejak ochutnať to zakázané ovocie rebelstva. Teraz som to napísala ako nepríčetný pubertiak, ktorý sa chváli tým, že robil veci ktoré nemal, aj keď bol ešte pod zákonom. Ale ja som mala šťastie. Možno to bolo sebazaprením, možno tým že som nechcela sklamať ľudí ktorí ma milujú a určite to bolo aj výchovou - to že som v piatok večer vytiahla zo skrine legíny, tričko a povrchný make - up, mi ale nezdeformovali osobnosť tak, ako niektorým jednotlivcom, aj z môjho okolia. Prešiel piatok, ráno som sa zobudila a varila som s ocinom kačku na víne. On, aj moja mama vedeli, kde a s kým som večer bola. Oni mi verili. Vždy. Tak ako doteraz. Pretože vedeli, že keď sa v to víkendové ráno zobudím, budem normálna. Taká ako vždy. Vedeli, že si budem čítať jednu z milióna rozčítaných kníh, že si budem písať denník alebo že si otvorím poznámky z dejepisu. Že v škole budem možno bojkotovať proti chémii alebo matematike, ale že slohy a diktáty budem mať vždy na jednotku. Že si pustím Dva a pol chlapa po anglicky a budem sa tešiť z toho, že nepotrebujem titulky.

Moje dva roky prešli asi takto nejako. Pri mojej škole je skvelá kaviareň / vináreň, v ktorej vždy po poslednej hodine zaparkujem s mojimi "spriaznenými dušami", zapálim si tú hriešnu cigaretu a dám si kávu. Keď je teplo, sedíme na terase, až do neskorej jesene, keď je zima, sme zabalené v deke. V zime sedíme vnútri pri krbe. Pri našom stole. Je vždy voľný a je náš. Po hodine, maximálne dvoch, neprestajného rozprávania sa o živote, láske, škole, problémoch či radostiach, sa len zdvihneme, zaplatíme jedno euro aj desať centov a ideme domov.

Niekedy, keď len tak sedíme, väčšinou v piatok, keď neriešime čo bude zajtra v škole, sa bavíme, napríklad o dovolenke, na ktorej som v lete mohla byť. Vďaka mojej láske, mojim SP (spriaznené duše) a tiež vďaka rodičom. Smejeme sa neprestajne a dlho a je pravidlo že ma večne bolí až brucho.

Od tohto leta som sa nejak spoločensky ukľudnila. Začala som sa sústrediť viac na školu, na dejepis, na písanie, na to, čo ma čaká, na moju lásku, na lásku k mojej rodine. Začalo mi vyhovovať, keď som si večer pri telke otvorila fľašu vína. Oveľa viac, ako keď som pod vplyvom dvoch pohárov bieleho a ľahkej drogy tancovala pomedzi opitých ľudí z ktorých razil pach marihuany a vodky. Tak ako zo mňa. Zistila som, že na to nemám čas, ani chuť, ani priestor.

Taký bol môj život doteraz - bezstarostný, plný šťastia a malých, hneď skončených problémikov ktoré som si ledva všimla. Pred mesiacom, niekedy okolo Vianoc, ako som už na začiatku spomínala, sa však vo mne stal zlom, ktorý vo mne neprebúdzal nič iné, ako hlbokú depresiu, úzkosť a chuť kričať. A prečo ? Lebo po všetkých zhonoch so stužkovou, a hlavne po dozvukoch, som pochopila, že ostať tu nemôžem. Prestalo ma baviť čaro diskoték a prestávok v škole pri čaji a rožku s maslom. Uvedomila som si, že musím teraz robiť všetko pre to, aby som sa dostala na vysokú školu. Aby som šla do MOJEJ, neviem prečo vysnívanej, Bratislavy. Od Vianoc som tam bola už pár krát, ale veľmi mi to nepomohlo. Skôr naopak. Nedokázala som sa totiž vrátiť sem. DOMOV. Prechádzala som sa po uliciach mesta, kde nemám nikoho, len niekde hlboko zakorenený pocit že tam patrím. Nikto nerozumie a ani nikdy nebude, tomu, prečo to tak je. Znie to nezmyselne ? Možno. Ale je to pocit, ktorý by nechcel zažiť nikto. Keď sa prechádzate po meste, v ktorom okrem snov nemáte nikoho a nič, a predsa sa tam cítite doma viac, ako tam kde máte všetko.....

Posledné dni som spadla niekam, kde som nebola ešte nikdy. Nešla som do školy. Tri dni. Od utorka som ležala v posteli, mala som pustenú úvodnú pieseň z filmu Hodiny, prehrabávala som sa v papieroch a poznámkach na dejepis, topila som sa vo farebných papieroch, zvýrazňovacích fixkách. V mojich básňach plných nostalgie, smútku a depresie. Stále som počula ten vnútorný hlas ktorý ma privádzal do šialenstva "ak sa nedostaneš na výšku, ostaneš tu, v tomto meste, ktoré nenávidíš". Nenávidím tu všetko. Ľudí, ulice, námestie a filozofiu ktorá potláča akúkoľvek túžbu niečo zmeniť. Je mi z toho zle. A vždy bolo. No posledné dni som sa dostala do stavu, kedy som sa bála vyjsť pred dom. Keď som si zapálila cigaretu, ruky sa mi triasli a žalúdok ma bolel. V noci som sa 5 krát zobudila na neskutočný strach, že som zaspala, že už je ráno a ja sa nestíham učiť. Ráno som sa zobudila, pozrela som sa do angličtiny a keď som písala, slzy mi padali na papier. "Musíš, Klára musíš, nesmieš tu ostať !" Počula som to akoby mi to niekto kričal priamo do ucha. Pozrela som sa do kalendára, ktorý sa mi nekompromisne vysmieval, že už mám len 4 mesiace. Pozrela som sa na kopy papierov pri posteli. Bolo to tu zas. Nedokázala som už nič. Nedokázala som jesť, rozmýšlať, písať, nedokázala som prestať plakať. Vošiel do mňa strach že to nezvládnem, a keď to nezvládnem, budem musieť ostať tu....

V sobotu večer, keď som zas sedela po asi šiestich etapách plaču, som dostala od jednej SP malé pozvanie na pohár vína. Do našej kaviarničky pri škole. Šla som. Dala som si obľúbené tričko, povrchný make - up, natočila som si vlasy. Tak ako kedysi. Pri krabičke cigariet a fľaši Chardonnay, so zamaskovanými kruhmi pod očami. Dnes ráno som sa zobudila tak, ako kedysi. S dobrým pocitom že môžem dlho ležať v posteli. A s ešte lepším, že zajtra sú prázdniny. Že som sa zobudila pri mojej láske, že som mu mohla dať jemnú pusu, keď som vychádzala z postele. Spravila som si kávu, nakrájala som mrkvu mamine do polievky, zjedla som šalát s toastom. Zas som bola tá Klára, ktorú ráno preberie káva s cigaretou, ktorú tešia jej tetovania, krik malého brata a 20 hostí v penzióne.

Toto je koniec mojej malej spovede 18 ročného človeka, ktorý prekonal takú svoju "malú smrť" .

A áno, vo víne je pravda. To som v sobotu opäť pochopila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?