O najväčšom bohatstve a o tom, aký je domov vzácny

Autor: Klára Behúňová | 4.12.2013 o 11:05 | (upravené 4.12.2013 o 11:47) Karma článku: 3,45 | Prečítané:  184x

Kráčala som. Kráčala som k cieľu, ktorý bol tak blízko a už  som naň aj videla, no moje nohy cítili nekonečno. Chceli to. Nechceli zastať a prísť tam, kde hlava mala namierené. Pár metrov, do obchodu s pečivom. Chceli nekonečne dlho, nevinne a krásne kráčať po tráve, tuho, ale s láskou opadanej mrazom. Bol biely. Bol nevinný. Ale trvdohlavý. Nevzdal sa ani pod silným náporom slnečných lúčov. Odrážal ich od seba a vytváral krásne krištáľové hviezdičky ktoré oslnili každý milimeter všetkého naokolo. Bolo ráno. Studené, mrazivé, ale slnečné ráno. Také, aké som vždy milovala.

Stála som, nechala som sa láskať slnkom a v duchu som preklínala tú zimu, ktorá mi postupne vyštípala líca aj nos do červena. Zapálila som si cigaretu, a cez slnečné okuliare som sledovala dym, ako sa bije s hmlou ktorá pomaličky ustupovala. Chcela som len pár minút užívania si tejto nevinnosti. Rozporuplná chvíľa, ktorá je tak krásna, no náročná pre zmrznuté ruky a štípajúce pery. No oči boli v raji.

Sledovala som len tak chvíľu ľudí naokolo. Ľudí, ktorí po pešej zóne, so snahou ísť rýchlo, no pritom opatrne kráčajúci s taškami zarosenými od teplého pečiva, domov. Do tepla. K šálke horúceho čaju, či teplého kakaa. Aj ja o chvíľu pôjdem, len čo dofajčím.

Zbadala som ženu, ktorá sa očividne ponáhľala. Vyzerala akoby bežala na autobus, no nemohla sa nijak rozbehnúť, vzhľadom na ľad na chodníku a milión tašiek ktoré jej tenké ruky, zabalené v bunde a rukaviciach, vláčili ťažko za sebou. Čiapka jej padala do čela, postupne sa jej šmykla až do očí, až na nos. Nevidela, musela zastať. S neskutočnou rýchlosťou nerozvážne hodila tašky na lavičku, a napravila si čiapku. Ako každý uponáhľaný človek, ani ona si neuvedomovala že zákon sveta je ten, že čím rýchlejšie chceme niečo spraviť, tým to má horší a opačnejší efekt. Všetko sa jej vysypalo, a ona zbierala nemotorne keksy, balíky cukríkov a čerstvé maslo po chodníku. Všetci okolo nej prechádzali s nezáujmom, a tí, čo by jej aj chceli pomôcť, sa ponáhľali do tepla. Ani jeden človek nebol schopný "pobiť" sa s ľadovým vzduchom a pomôcť jej. Neviem či im to zazlievala. Po chvíli stresujúceho hrabania sa vo veciach, uvidela z chodníka odchádzajúci autobus. Rozosmiala sa. Tak sama pre seba, popod nos. Asi si povedala, že to už nemá zmysel. Zistila, že to čo "rýchlosťou blesku" balila asi 5 minút, teraz v úplnom kľude, zo zeme zdvihla za ani nie minútu. Možno jej prišlo smiešne zmeškanie autobusu, možno celá tá situácia. Vkľude si odkráčala aj so svojimi vecami naspäť, odkiaľ prišla. A už je na svete o jedného viac, ktorý si uvedomil, aké čaro môže v nás vzbudiť prichádzajúca zima.

Sledovala som ďalej. Okolo mňa, prešlo za čas jednej cigarety, asi milión ľudí. Obrazne povedané. Každý s nejakým príbehom, a ja som sa zas uchýlila k mojej obľúbenej hre- vymýšľala som si na nich príbehy. Či už to bol mladý nudný párik, tráviaci spolu čas pri Srabble, alebo šťastní starkí s dvoma vnúčatami, alebo to bola očividne nešťastná žena, posilnená krabicovým vínom. Každý sme ako schránka, navonok vyjadrujúca čo sme a kto sme. No vnútri plná tajomstiev, a neschopná porušiť status, ktorý nám nadelila spoločnosť. Čo keď ten nudný párik, je v skutočnosti pár mladých ľudí, ktorý je všade počuť a všade vidieť ? Čo keď tí šťastní dôchodcovia, museli prejsť ťažkými životnými prekážkami ? A čo keď opitá bezdomovkyňa prišla o všetko čo mala, nie vlastnou vinou ? Nikdy to nevieme. Každý sa len pozrieme, a usúdime. Ale to je koniec- koncov, ľudská vlastnosť. Súdiť, posúdiť, odsúdiť. Niekomu na jeho statuse nezáleží, niekomu naopak, áno. Ale poďme späť, k dnešnému ránu :)

Nechám si chvíľu pre seba a užívam si momenty, ktoré ma rok čo rok, aj napriek tomu aké sú mi známe, prekvapujú. Majú svoje neodňateľné čaro, ktoré len ťažko opísať slovami. Je to tak jednoduché a prosté, no tak krásne. Je to zima. Prichádzajúca zima, so všetkým čo k nej patrí. Milujem pohľad na ľudí, ktorí ma zaujmú. Fascinuje ma sledovať ľudí a deti šťastné zo snehu, snehuliakov, a maminy dávajúce vianočné ozdoby na dvere a okná. Keď idem po sídlisku a v každom okne je vysvietený vianočný stromček. Prichádza čas, kedy si môžem vychutnať tmu, padajúci sneh, ktorý vidno pod lampou, a vŕzgajúci sneh pod nohami. Čas, ktorý má také čaro, ako žiadny iný počas celého roka. A viete čo je na tom najkrajšie ? Že to všetko, všetučko je úplne zadarmo. A je len na nás, ako si to užijeme. Toto je ten čas, kedy potrebujeme teplo domova. Keď si uvedomíme, že aj keď stojíme a čakáme na autobus, mrznú nám ruky a necítime si špičku nosa, že máme kam ísť. Že sa vrátime do tepla. Domov.

Tak ako ja, keď som zahasila cigaretu, a pomalým, neistým krokom som šla kúpiť teplý chlieb. A potom, som ho v zarosenom sáčku niesla tam, kde to milujem. DOMOV :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie, má už 248 obetí

Zabíjali padajúce budovy, medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.


Už ste čítali?