Zaspávanie s osudom

Autor: Klára Behúňová | 21.12.2013 o 20:43 | (upravené 21.12.2013 o 21:03) Karma článku: 5,23 | Prečítané:  233x

Prehadzovala sa v posteli a nevedela zaspať. Stále jej myšlienky blúdili po rokoch, ktoré si prežila. Je ich síce len 18, no má pocit, že to bohate stačí na toľko myšlienok. Zachádzali jej do minulosti tak zákerne, ako mráz za golier, keď fúka vietor. Premýšľala nad všetkým. Nad ľuďmi, hlavne. Napriek tomu, že neverí na osud, chodí jej po rozume neodbytne a vtieravo. Možno predsa len existuje...

Pred dvomi rokmi, sa náhodou zoznámila s človekom, ktorého vídavala často, no jej predsudky voči nemu, jej bránili čo i len v pohľade na neho. Chlapec, z tej istej školy. Spustené rifle, šiltovka na hlave a mikina s kapucňou, sa jej protivili už len keď ich zbadala na chodbe z diaľky. Cigareta v ruke hneď pri škole a arogantný výraz vždy keď sa na neho pozrela ju len utvrdzovali v tom, čo si o ňom myslela. Obyčajný, egoistický a namyslený chlapec s milión dievčatami. Bez citu. Bez lásky. Bez všetkého. Chodiaca schránka, snažiaca sa upútať.

To náhodné stretnutie sa stalo presne na Nový rok. V ten večer sa jej ani nesnívalo že by ho tam musela trpieť. Že by vlastne musela trpieť zrovna JEHO. No čo, stáva sa. Ale prečo len jej ? Klára bola tak zahĺbená do nadávok, ktoré si v duchu hovorila, že si ani nevšimla, že sedí už asi tri hodiny pri nej. Chvíľu ho sledovala. Nevedela ako reagovať na myšlienky ktoré jej začali behať po rozume. "Vypiješ si so mnou ? " Zbadala tie hnedé oči, ktoré nikdy predtým nevidela tak zblízka. Jeho hlas jej zrazu nepripadal tak odporný. Nebol. Alebo áno ? Nevedela to. Napriek všetkým myšlienkam ktoré ju miatli čoraz viac, odpovedala sucho a nevnímavo "nie, nepijem" . Otočila sa.

Ráno šla domov. Odvtedy ho nestretla. V pondelok ho nevidela v škole. Toho arogantného neslušného chlapca nestretla už nikdy viac.

Už začalo svitať, keď sa jej konečne zatvárali oči a pocítila únavu. Už nevnímala silný a nepriebojný prúd myšlienok, iba búšiace srdce pri jej chrbte, pevné objatie a ruku zapletenú v jej vlasoch. Ešte sa raz otočila, predtým než zaspala. Pozerali na ňu tie hnedé oči. Plné lásky, ktorú tak potrebovala. Plné citu. Nežnosti. Roztomilosti ? Pery sa mu pohli a povedali tiché a jemné "milujem ťa" ...A tak prešli dva roky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie, má už 248 obetí

Zabíjali padajúce budovy, medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.


Už ste čítali?